Meniaky sú teda veľmi zaujímavé. Keď sa na ne pozriete oni sa menia. Nemajú jeden tvar, raz sú ako guľa, raz ako dom. A potom ako radostný úsmev dieťaťa a neskôr ako pocit uspokojenia z dobrého dňa, či príjemného večera s osobou ktorú milujete.
Menia tvar, farbu, pocit. Nedajú sa popísať. Meniaky sú v našich životoch stále a zároveň nikdy. Nevieme kedy prídu a oni prídu. Potom máme pocit, že ostanú, ale oni sa zmenia. Sú iné ako keď prišli a iné ako budú zajtra.
Milujeme ich a zároveň sa ich bojíme. Nevieme prečo prišli do našich životov, ale sme radi, že sú tu, že sa menia, lebo inak by nás čakala obyčajná nuda a šeď.
Vyberáme sa ich hľadať a zároveň dúfame, že ich nikdy nenájdeme. Že všetko ostane také ako je dnes, nemenné, ale ono sa to zmení, a my sme smutní. A potom zase veselí. Nevieme, či existencia meniakov v našich životoch je dobrá, či zlá. Ale ona je a my ju neovplyvníme.
Nevieme, či ju chceme, či nechceme. Nevieme, či chceme aby sa na nás usmiala naša láska ráno, či večer. Chceme oboje. Nevieme, či chceme deti, alebo budeme radi, keď ich má niektorý z našich známych, ale vlastne chceme oboje. Rovnako tak práca, bývanie, pes…či mačka, proste, celý život. Neviem čo chceme, vieme len, že nechceme zmenu, lebo sa nám žije dobre. Alebo ju chceme. Neviem. Ale ona je tu a tak či tak príde, a podvedome sme za ňu radi. Nevieme, že ju hľadáme, ale hľadáme ju.
A aj my sme prišli do mestskej časti Čadce – Milošová, ktorá sa nachádza v blízkosti československej hranice s obcou Mosty u Jablukova. Na Kysuce. Tam z hlavnej doľava, potom zase doprava a zase doprava. Obchodík, parkovisko.
Tam sa objavil prírodný úkaz, ktorý je svetovým unikátom. V roku 2003 bolo dokonca nálezisko vyhlásené za prírodnú pamiatku. Doteraz nikto nepodal jednoznačné vysvetlenie vzniku týchto meniakov, alebo ako ich domáci familiárne volajú – týchto kamenných gúľ.
Geológovia sa zhodujú iba v názore, že vznikli približne v rovnakej dobe, ako okolité pieskovcové horniny. Pravdepodobne v pravekom mori postupným nabaľovaním na jadro pohybmi vody na morskom dne.
Objavené boli v 80. rokoch 20. storočia. Po odstrele horniny v kameňolome, v ktorom sa ťažil kameň na úpravu horských bystrín. Vtedy sa tu vykotúľali pravidelné okrúhle gule s priemerom od 10 až po 260 cm.
Meniaky…sú tu. Srdce nám bije. Našli sme ich…čo nás čaká? Čo sa zmení? Bojíme sa a zároveň tešíme. Zmysly registrujú zurčiacu bystrinu, harmonickú hru listov, vytvárajúcu hudobnú kompozíciu, ktorá nás činí šťastnými. Pozeráme na seba, svetlo v tvárach. Milujeme sa, tešíme sa zo seba. Ranná rosa, poludnajší dážď. Nočná vlhkosť dvoch blízkych sŕdc. Meniaky…sú..tu.
Stojíme pred tabuľou informujúcou o ich existencii. Čítame…M-E-G-O-N-K-Y…
…
..
.
..
…
No do kelu….megonky? To je niečo úplne iné ako meniaky….čo teraz s týmto článkom?
Jarník 